Curt WITTENBECHER

Curt Wittenbecher, ktorý sa narodil 1. augusta 1901 v Magdeburgu a zomrel 2. januára 1978 v Brémach, bol významný nemecký maliar, kresliar a grafik.

Po absolvovaní strednej školy v Magdeburgu v roku 1921 začal Wittenbecher študovať na súkromnej škole výtvarného umenia v Mníchove pod vedením Moritza Heymanna a Waltera Thora. Potom pokračoval v štúdiu na Kunstgewerbeschule v Berlíne-Charlottenburgu u Harolda Bengena a dokončil ho v Magdeburgu u Ernsta Hoffmanna a Richarda Winckela na tamojšej Kunstgewerbe- und Handwerkerschule. V roku 1925 sa stal členom Spolku umelcov svätého Lukáša v Magdeburgu, z ktorého krátko nato vystúpil. V Magdeburgu si získal vysoké renomé ako maliar a grafik v slobodnom povolaní. V roku 1934 sa stal členom Spolku výtvarných umelcov v Börde a až do jeho rozpustenia v roku 1939 pôsobil ako podpredseda. Potom zaujal vedúcu pozíciu v združení „Gleichgeschaltete“ Künstlerkameradschaft Magdeburg a počas vojnových rokov bol zodpovedný za organizovanie výročných umeleckých výstav v Magdeburgu. V roku 1942 mu bola za jeho umelecké úspechy udelená Cena mesta Magdeburg za umenie.

Po službe v armáde a vo vojenských nemocniciach v Holandsku sa Wittenbecher v roku 1944 presťahoval do Hindelangu v Allgäu. Na konci druhej svetovej vojny utrpel úplnú stratu svojho bytu a všetkých svojich umeleckých diel počas náletu na Magdeburg 16. januára 1945. V roku 1949 sa presťahoval do Worpswede a neskôr, v roku 1955, do Brém, kde pôsobil ako maliar v slobodnom povolaní až do svojej smrti.

Počas početných ciest, ktoré ho zaviedli do Holandska, Anglicka, Švajčiarska, Talianska, na Island a predovšetkým do Grécka, Wittenbecher vždy našiel inšpiráciu pre svoje maľovanie.

Wittenbecher bol ženatý s Hildegardou Wittenbecherovou, rodenou Marquardtovou. Ako vdova po ňom odkázala veľkú časť jeho umeleckej pozostalosti v podobe akvarelov a olejomalieb nadácii Bremen Home Foundation.

Wittenbecherov umelecký vývoj charakterizuje originálna expresionistická fáza cez naturalistickú krajinomaľbu až po výraznú abstrakciu, ktorá napokon viedla k jeho vlastnému nezameniteľnému štýlu. Jeho tvorba sa vždy začínala kresbami, ktoré často vyústili do akvarelov alebo olejomalieb.

Wittenbecher sa intenzívne venoval aj teórii svojho predmetu a v mladom veku absolvoval kurzy v magdeburskom centre pre vzdelávanie dospelých. Neskôr prednášal aj dejiny umenia v Brémach.

Ako milovník hudby Wittenbecher rád maľoval koncertné situácie a riadil sa svojou hlavnou zásadou: „Počuť, čo vidím – vidieť, čo počujem“.

Postupom času sa Wittenbecher čoraz viac venoval akvarelu ako svojej najoriginálnejšej forme umeleckého vyjadrenia.

Gerhard Gerkens, hlavný kurátor brémskej Kunsthalle, vzdal hold jeho dielu vo svojom smútočnom príhovore.

Výber jeho olejomalieb zahŕňa diela ako „Ranený muž“ (1942), ocenený obraz v KHM Magdeburg, „Worpsweder Elegie“ (olej, vystavený v Kunstverein Hannover v roku 1954) a „Koncert, finále“ (olej, 1970/71). Jeho krajinomaľby, prevažne vo forme akvarelov, obsahujú motívy zo Severného mora, Baltského mora, Odenwaldu, Bodamského jazera, Cornwallu (Anglicko), Grécka, Holandska a Talianska.

Medzi Wittenbecherom zobrazené osobnosti patria Wilhelm Kaisen (starosta Brém), Mary Wigman (tanečnica), Harald Kreutzberg (tanečník), Ernst Friedlaender (publicista), Heinz Frowein (starosta Wuppertalu) a Hanns Lilje (protestantský biskup).

Wittenbecher vytvoril aj portfóliá ako „Brémy – videné Curtom Wittenbecherom“ (8 kresieb perom a tušom, 1960) a „Brémy – 8 originálnych litografií“ (1961), ako aj nástenné maľby v mestách ako Brémy, Bochum, Magdeburg, Barby a Elmshorn.

Jeho diela sa nachádzajú vo verejných zbierkach a inštitúciách, ako sú Goetheho inštitút v Aténach, Mestská a umelecká hala v Brémach, Mestská umelecká zbierka v Chemnitzi, Dolnosaská štátna galéria a mesto Hannover, mesto Hamburg, KHM Magdeburg, Štátne múzeum v Münsteri, Märkisches Museum vo Wittene/Ruhr a von der Heydt Museum vo Wuppertale.

Medzi jeho výstavy patria kolektívne výstavy v Kunsthandlung Heinrichshofen/Magdeburg (1932), Kaiser-Friedrich-Museum v Magdeburgu (1934), Landesmuseum Münster (1948/1949), Bremer Kunsthalle (1959), Goethe-Institut Atény (1958) a Kunsthalle Bremerhaven (1969).